Pri návrhoch vnútorných priestorov si musíme uvedomiť jedno dôležité obmedzenie. Okolo nás vidíme iba tri dimenzie. Šírka, výška, hĺbka. Nepoznáme nič iné, čo by nám mohlo lepšie definovať tvar čohokoľvek. Je to však celkom prirodzené, akosi sme sa s trojrozmeráčom v priebehu našej pár-miliárd-ročnej evolúcie dokázali zžiť. Tak teda v čom je to obmedzenie?

Realita je taká, že napriek nášmu prudkému sebauvedomeniu a dnešnej dômyselnej technike, pracuje naša profesia s veľmi primitívnymi nástrojmi. Jeden môže na rysovacej doske, počítači či wacome navrhovať organické úlety typu Hadid, jeho výstup bude vždy iba dvojrozmerný. Imaginárny 3D obraz resp. vizualizácia je viac-menej iba prostriedkom pre uspokojenie klienta, ktorý si návrh na výkresoch nevie predstaviť, musíme mu pomôcť.  Čo sa týka papiera, ten znesie veľa čiar, farieb a pixelov, vždy však zachytí iba obraz tretieho rozmeru. Skôr ako začneme hovoriť o našom priestore, začnime vo svete jedného rozmeru – 1D. Priestor s jedným rozmerom má jediný parameter X. Graficky by sa dal jednorozmerný priestor vyjadriť priamkou – veľmi dlhá čiara, taká rovná, že rovnejšej niet – ničoho iného niet, je iba čiara ___________________________, nič tam nerastie, je to veľmi jednotvárny priestor, plný bodov v jedinej línii. Ak pridáme ešte jeden rozmer, dostaneme sa do krásneho  dvojrozmerného sveta, kde stretneme ďalšieho priateľa Y. S jeho pomocou už vieme vyjadriť štvorčeky, hviezdičky, srdiečka či dokonca kosoštvorce, lichobežníky, ale aj paraboly, oidy a iné paračiary. V 2D priestore však vieme ukázať čosi ešte zložitejšie – súbor paračiar alebo paraplôch, ktoré pri lepšej fantázií zobrazujú objekty, ktoré existujú v 3D priestore. Áno, je to veľmi prirodzené, ale predstavte si, že by sme tretí rozmer nepoznali.

Aké zaujímavé by bolo počúvať, že existuje svet, kde vstupuje do hry aj tretí priateľ – Z, svet, kde dva lichobežníky navzájom spojené základňou, zobrazujú vlastne 6 štvorcov, ktorým sa v 3D svete hovorí kocka. Ešte zaujímavejšie by bolo vysvetľovať, že ak aj zmeníme tvar týchto lichobežníkov v 2D priestore,v 3D priestore sa može jednať stále o tú istú kocku, akurát sa ňu pozeráme z iného uhla. No a čerešnička by bolo počúvať, keď kocku môžeme vyjadriť aj tromi štvoruholníkmi ak chceme, no v princípe stačia aj dva a v ešte väčšom princípe stačí aj jeden. Muselo by to byť fascinujúce zistenie. 

Poďme si predstaviť ako asi vyzerá taká kocka v 4D. Možno nám v predstavivosti pomôže ak vieme, že priemet štvorrozmerného ‘objektu’ musí byť trojrozmerný ‘objekt’. Predmet na obrázku môžeme chápať ako priemet či tieň štvorrozmernej kocky do nášho trojrozmerného sveta. Násobením tohto priemetu sa dostaneme… Ale veď to vidíte sami, je to veľmi pekný a názorný príklad.

Davida Fletchera s jeho parádnou kruhovou stolovou doskou môžeme považovať za výletníka za hranice nášho bežného trojrozmeráča. Ak niekto potrebuje aj malý aj veľký, Fletcherove riešenie takýto príjemný únik ponúka.

Na veci sa pozeráme zaužívaným a nám prirodzeným spôsobom. Často nedokážeme naplno využiť to, čo nám vlastne tretí rozmer ponúka.

 

Môžeme sa preto akokoľvek snažiť, naše vizualizácie a obrazy nie sú nič viac, ako tieň možnej skutočnosti. Radikálnejší výrok profesionála by mohol z tohto pohľadu znieť – dizajn na papieri je k ničomu.